Bystrá na dva razy

Vyrazil som ráno o 8.00, počasie bolo nanič. Pršalo. Ale chvíľami akoby sem-tam preblesklo slnce spomedzi ťažkých olovených mrakov. Horolezci vravia: „Niet zlého počasia. Je len zlé oblečenie.“ Aj áno, aj nie. O chvíľu som premokol až na kožu cez nohavice, ktoré neodolali vlhkosti dažďa, kríkov a vysokej trávy, ktorá lemovala na piaď široký chodníček. Studený obklad mi potom vo vyšších výškach zamrzol. Zlé oblečenie v zlom počasí, hotová pohroma. Uvedomil som si, ako ľahko môže človek zamrznúť aj v polovici septembra.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Ale pod Pyšným sedlom fúkal taký silný vietor, že ani to najdokonalejšie oblečenie nemohlo zabrániť pádom na zem, presnejšie do snehu. Nápory vetra ma chceli zo sedla jednoducho sfúknuť. Zhruba od polovičky doliny ako keby bol iný svet. Na jej začiatku mrholilo, tu padá mokrý sneh a hore padal sneh vodorovne hnaný víchrom a bodal ako sklené ihličky do mojej tváre. Zapadal som asi do metrových závejov, čo je neuveriteľné na 19. septembra.

Horná časť Kamenistej doliny je vysnežená ako v zime. Zľadovatené úseky, kôra, ktorá vás na chvíľu zdanlivo drží a potom sa odrazu pod vami prepadne, alebo stúpite na vetrom uhladený snehový povrch, spravíte dva-tri kroky a potom sa prepadnete po pás hlboko a štveráte sa z tejto snehovej pasce. Dostal som sa pod Pyšné sedlo, ale musel som sa vrátiť. Vietor ma zhodil na zadok, doslova, takou mohutnou silou fučala víchrica ponad hrebeň Západných Tatier. Dnes, hoci sa ešte nezačala tretia dekáda septembra, na hrebeňoch Západných Tatier zúrila snehová búrka.

Víchor udieral do mňa v nepravidelných náporoch. Chvíľami poľavil, ale len preto, aby nabral nové sily. Vrazil do mňa a sfúkol ma do snehu. Potom sa rozbehol po strmých žľaboch pyšného kotla pod Pyšným sedlom a predviedol dokonalé snehové tornádo. Rozkrútil prachový sneh, zdvihol ho, sformoval do lievika a zmizol v hmle. Toto predstavenie mi predviedol niekoľkokrát. Keď zistil, že to na mňa nepôsobí, rozhodol sa, že ma zrazí na zem ešte raz. Ale prerátal sa. Bol som pripravený. Oprel som sa o svoje palice, rozkročil som sa a pre istotu aj prikrčil. Odolal som mu. Ale dobehol ma. O chvíľu ma zastihol nepripraveného a už som sa váľal na zemi.

Pokračovať ďalej nemalo zmysel. Prijal som porážku a dal sa na ústup. Zostupoval som po svojej takmer zaviatej stope, aby som sa tak hlboko neprepadal. Stopa však čoskoro úplne zmizla a tak som sa boril do hlbokého snehu rovnako ako pri výstupe. Človek v takých chvíľach naozaj cíti aký je malý – maličký.

Na druhý pokus, po troch týždňoch, zdá sa, budem mať počasie o niečo lepšie. Pravdupovediac, čakal som naň. Keď meteorológovia ohlásili príchod babieho leta, rýchlo som si zorganizoval túto túru.

Začal som, takisto ako v predošlom pokuse, na Podbanskom, skončiť by som mal po ôsmych hodinách v chatovej osade Hrdovo. Trasa má vyše dvadsať kilometrov a výškové prevýšenie 1418 metrov. Najprv musím vystúpiť do Pyšného sedla, ktoré leží v nadmorskej výške 1792 metrov. Podbanské má 950 metrov. Pyšné sedlo je treťou najnižšou zníženinou tatranského hrebeňa. Zo sedla vystúpim po červenej značke na Blyšť, ten má 2155 metrov a odtiaľ na najvyšší vrch Západných Tatier Bystrú, ktorá sa vypína do výšky 2248 metrov. Z Bystrej potom popod Bystré plesá, Bystrou dolinou do Hrdova(830). Táto túra je považovaná za náročnú s veľkým prevýšením a viacerými strmými výstupmi a zostupmi.

	Kamenistá dolina je dlhá sedem kilometrov. Je to jedna z mála dolín, ktorá nie je vetvená, jej úbočia sú málo členité a holé. V hornej časti je doliny je plytký ľadovcový kotol, z ktorého chodník vystupuje do Pyšného sedla.
	Pyšné sedlo vyzerá naozaj pyšne. A má sa čím pýšiť. Ukazuje dvakrát toľko krás, na juhu i na severe, na našej i na poľskej strane.
	To je Wyžnia Pyszna Polana
Tu, nad Pyšným sedlom sa vypína Blyšť je deviaty najvyšší vrch v Západných Tatrách. Vyrástol do výšky 2155 metrov. Jeho silueta patrí medzi nevýrazné v hlavnom hrebeni, ale na juh z neho vystupuje rázsocha najvyššieho vrchu Západných Tatier – vrchol Bystrej. To dodáva Blyšťu ten správny blyskot, lesk. Inak v hmle nemá veru veľký lesk.

	Bystrá je najvyšším vrchom Západných Tatier. Má 2248 m. Nepatrí však do hlavného hrebeňa, ale dvíha sa z južnej rázsochy. Rozprestiera sa nad troma dolinami – Račkovou, Bystrou a Kamenistou. Stojím teda na najvyššom bode Západných Tatier. Na poludňovej strane Liptov, na polnočnej Poľské Podhalie. Nádherná horská krajina.
	No, a už ma čaká len zostup. Idem teda po žltej značke, chvíľu po južnom hrebeni Bystrej, mal by som odbočiť dolu do Bystrej doliny, a asi po piatich kilometroch sa napojiť na červeno značenú Tatranskú magistrálu... Sivočierne mraky zahalili hrebeň nepriehľadnou clonou.

Videl som pred sebou len krátky úsek vychodeného chodníka. Hnevá ma, že stúpa, už by mal klesať. Ale stúpanie pokračuje. Kde, doparoma, je tá odbočka do doliny. Žltej značky nikde niet. Nadávam na značkárov. Chodník je síce zreteľne vidieť, nesie stopy častého používania, ale aj tak ho mali označkovať. Vyjdem na vrchol stúpania a tu sa aj chodník záhadne stratí. Pokračujem po hrebeni, ktorý sa z hôľneho mení bralnatý. Už mi je to jasné. Najprv som stratil značku a teraz aj neznačený chodník. Ten však musí mať pokračovanie. Nemôže sa končiť na vrchole kopca.
Zostupujem po južnom úbočí a „rajónujem“ ako keď poľovnícky pes hľadá stratenú stopu. Po chvíli beznádeje nachádzam sotva viditeľný chodníček, ktorý sa až v kosodrevine jasne zabelie čerstvými stopami po pílke. Niekto tu prerezal cestičku v hustej čečine a vrátil mi nádej, že trafím na Podbanské. O chvíľu nachádzam na zemi rozsypané brusnice. Je ich veľa. Prečo ich zberač nepozbieral? Že by nemal na to čas? Začínam si pískať, pokašliavať, poklepkávať trekovými paličkami o seba. O chvíľu nachádzam na chodníku medvedí trus. Sú v ňom stopy nestrávených brusníc. Zvyšujem intenzitu rachotu.

Konečne prichádzam na veľkú lúku s perníkovou chalúpkou, v ktorej je vzorne upratané, drevo nachystané pri malej piecke ako v tajge, kde od toho závisí život pocestných. Tu si udržujú poriadok domáci zberači lesných plodov. Už viem, že som na dobrej ceste. Pod maličkou chatkou nachádzam chodník, ktorý ma privedie na lesnú zvážnicu a tá ma dovedie na úplne novú asfalku, za ktorou natrafím na červenú značku Tatranskej magistrály. Toto poblúdenie mi napokon ušetrilo asi tri kilometre cesty.

Pozeral som sa na impozantné vrchy Západných Tatier, na tie krásne a hrdo formované končiare a nechtiac som nahlas povedal: „Hej, prídem zas!“