reklama

Kráľova hoľa

Dlho som odkladal výstup na Kráľovu hoľu. Nie že by ma nelákala, ani som ju nepodceňoval, ale zvábili ma iné vrchy. Najprv tie vyššie, potom tie bližšie. Bližšie k môjmu rodisku, Orave. Keď som sa pre ňu rozhodol, nechcel som, aby to bola jednoduchá túra typu: úpätie – vrchol. A tak sme sa vybrali - ja a môj syn, z Polomky na hlavný hrebeň Nízkych Tatier do sedla Homôľka, cez Zadnú hoľu, Oravcovú, Kolesárovú, Veľkú Vápenicu na Andrejcovú, kde je turistická útulňa. Tam plánujeme prespať a na druhý deň pokračovať po hrebeni cez Bartkovú, Orlovú a Strednú hoľu na Kráľovu hoľu. Cieľ túry je v Telgárte.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Nad Tatrou sa blýska ...

Vyrazili sme ráno o ôsmej. Meteorológovia predpovedali polooblačno, teplo a v noci búrky. Je až veľmi teplo a nám je priam horúco. A nám, pod ťažkými batohmi, bude ešte teplejšie. Kráčame hore Ždiarskou dolinou. Najprv ideme asi päťdesiat minút popri Ždiarskom potoku, potom zelená značka opustí potok a zamieri prudko do kopca Bukovinka. Do sedla Homôľka sa štveráme asi dve a pol hodiny.

Sedlo Homôľka. V pozadí Veľký bok a Vysoké Tatry

Po poltreťa hodinovom pochode lesom konečne stromy rednú a objavuje sa kosodrevina. V sedle Homôľka chvíľu odpočívame, fotografujeme, obdivujeme nádhernú scenériu našich hôr. Asi po desiatich minútach chôdze stojíme na Zadnej holi, vo výške 1619 metrov. Odtiaľ odbočuje doľava žltá značka, ktorá vedie na neďaleký Veľký bok, ktorý je v tejto časti Nízkych Tatier naozaj veľký, dosahuje výšku 1 727 metrov.

Veľký bok zo Zadnej hole

Potom sme prešli cez Oravcovú (1 544 m) na Kolesárovú (1 508 m). Vieme, že pred nami je Veľká Vápenica, ktorá je o 200 metrov vyššia, ale najprv, ako to už na hrebeňoch hôr býva, musíme pred namáhavým výstupom na ňu, zostúpiť ešte o 300 metrov nižšie do sedla Priehyba, (1 190). Z Priehyby nás teda čaká 500 výškových metrov a vyše dvojhodinový výstup na Veľkú Vápenicu, ktorá má takmer 1700 metrov (1691).

Široký vrchol Veľkej vápenice a výhľady na Vysoké Tatry

Sedlo Priehyba je skutočne veľká priehyba v krivke hrebeňa kráľovohoľských Tatier. Zostup je poriadne strmý a naše kolená dostali zabrať. Poháňal nás však smäd. Ešte kdesi na Oravcovej nám došla voda. Horúčava si pýta svoju daň. Pijeme viac ako inokedy. V ústach máme sucho a na podnebí nepríjemný bolestivý pocit. Pokúšam sa zjesť horalku, ale vzdávam to, chutí ako piliny.


Odkladám ju do batoha a zjem ju až v sedle, keď vypijem asi liter vody. Naberieme si jej dosť na ďalšiu cestu, hoci vieme, že za Veľkou Pálenicou je prameň a takisto v cieli dnešnej etapy je voda priamo pri útulni. Namáhavý výstup na hôľny vrchol Veľkej Vápenice je odmenený nádherným panoramatickým výhľadom. Veľká Vápenica, si svoj prívlastok - veľká - naozaj právom zaslúži. Výhľady sú veľké a veľkolepé, vyrovnajú sa námahe, ktorú je potrebné na výstup vynaložiť.

Posledným dnešným, menej príjemným, ale našťastie len krátkym úsekom, je predieranie sa cez hustú kosodrevinu na Heľpiansky vrch (1 586 m). Po hodinovej chôdzi sa dostaneme k útulni Andrejcová (1 410 m), teda k cieľu prvej etapy našej dvojdňovej túry. Táto turistická útulňa leží zhruba v strede hlavného hrebeňa Kráľovohoľských Tatier.

Útulňa bola nedávno zrekonštruovaná. Vidno to na nej. Je to jednoduchá zrubová stavba, ktorá prichýli asi 30 ľudí. Pred útulňou je výdatný prameň. Dorazili sme sem, keď sa už stmievalo. Dnes sme prešli asi dvadsaťpäť kilometrov a prekonali prevýšenie okolo 2500 metrov. Máme toho na dnes naozaj dosť. Pri svetle čelovej lampy sme si našli voľné prične. Vybalili sme spacie vrecia, prestreli pod ne tenké alumatky.

Útulňa na Andrejcovej

Takto sme si „rezervovali“ miesta na spanie, a aby sme nerušili spáčov vyšli sme sa pred chatku najesť. Po večeri sme uťahaní zaľahli, ale spánok neprichádzal. Únava a lôžko hrboľaté ako drevená roleta s ostrými hranami, nám dlho nedovoľovali zaspať a ostré hrany nerovnako hrubých dosák nás budili každú chvíľu.

Zaspal som až nad ránom. Zdalo sa mi, že len na chvíľočku a už sa rozvidnelo. Prví turisti vyrazili na cestu, keď sme sa prebúdzali a keď sme sa poberali my, ostatní ešte spali. Nechutí nám jesť a tak vyrážame bez raňajok. Napijeme sa len studenej vody. Ideme smerom na východ stále po červenej hrebeňovej turistickej značke na Andrejcovú (1 519 m) a potom nás čaká zostup do Ždiarskeho sedla (1 473 m).

Výzva pre všetkých Bartkovcov ...

V Ždiarskom sedle pretína červenú hrebeňovú značku modrá. Keby sme po nej odbočili vpravo, dostali by sme sa do Pohorelej, keby sme šli vľavo, zišli by sme do Liptovskej Tepličky. My pokračujeme po červenej do príkreho svahu vyššej časti Kráľovohoľských Tatier. Postupne zdolávame trojicu vyvýšenín na hlavnom hrebeni: Bartkovú (1 790 m), Orlovú (1 840 m) a Strednú hoľu (1 876 m).

Na vrchole Bartkovej. Na jednej ceduli je čierne na bielom uvedené, že má výšku 1790 metrov a dvadsať centimetrov, a biele na čiernom, že sa tu každý rok v septembri stretávajú Bartkovci… Na Strednej holi sa hrebeň rozširuje a zaobľuje. Na tomto mieste sa už môžeme orientovať aj podľa televízneho vysielača na Kráľovej holi (1 946 m). Je to mohutná rozložitá hora, najvyšší vrch východnej časti Nízkych Tatier, podľa nej sa volajú Kráľovohoľské.

Zlovestný čierny mrak nad Kráľovou hoľou

Tento majestátny vrch získal označenie ako „prorok počasia“. Bežne býva okolie o niečo vyšších nízkotatranských vrchov (Ďumbier, Chopok) úplne jasné, kým okolo Kráľovej hole sa začína tvoriť biely mrak. Až neskôr sa začnú zahaľovať aj ostatné vrchy a dôjde k celkovej zmene počasia.

Dnes sa nad Kráľovou hoľou vytvoril čierny búrkový mrak. Čierny mrak sa na nás zlovestne mračil. Najprv nám posielal ako výstrahu krátke prehánky. Boli tri. Tá štvrtá už prehánkou nebola, zato nás poriadne prehnala. Dážď postupne silnel. Kvapky sa zväčšovali, boli čoraz hustejšie. Kamene na chodníku sa najprv pokryli mokrými fliačikmi. Potom sa už celé mokro leskli, až napokon zmizli pod prúdmi dažďovej vody, ktorá si z turistického chodníka spravila nové koryto.

Dážď sa menil na prietrž mračien. Búrka sa prudko približovala. Vbehli sme pod stromy. Samozrejme vysoké. Všetky turistické príručky pred takým činom dôrazne varujú. Ale menšie stromy tam neboli. Prezliekame sa pod hustými konármi smrekov na okraji lesa. Ale prudký dážď preniká aj cez ihličie. Obliekam si nepremokavé nohavice, vetrovku už mám chvíľu na sebe, zapínam ju až pod bradu.

Na batoh navliekam nepremokavý obal. Váhame: ísť alebo prečkať búrku pod stromami, kde je lejak o máličko slabší. Ale pohľad na strmý chodník, v ktorom stúpa hladina dravej dažďovej riavy, nás núti ísť. Vybehneme spod stromov a vtom sa spustí ľadovec. Nie krúpy, lebo tie nie sú také veľké. Ľadové projektily nás prudko ostreľujú. Zásahy do hlavy, len trochu zmierňuje kapucňa.

Ale odhodlane ideme ďalej. Usilujeme sa rýchlo kráčať po „brehoch“ tohto nového potoka. Skáčeme z jednej strany na druhú. Podľa terénu a stromov po jeho okrajoch. Neraz musíme skočiť do prudkej vody, lebo inak sa nedá. V duchu sa modlím, aby to už konečne prestalo alebo aby sa už skončil chodník a objavila sa asfaltová cesta Telgártu. Ale cesta ani dážď sa nekončia. Leje ako z vreca. Blesky nás oslepujú v sekundových intervaloch. Hromy divo bijú. Ako nad Tatrou.

Koniec našej túry sa stále nepribližuje. Nohavice už dávno premokajú a lepia sa mi nepríjemne na telo. Vetrovka našťastie nepremoká. Do topánok mi natieklo zvrchu pri brodení sa vodou. Už takmer hodinu mokneme a tŕpneme či nás nezasiahne blesk. Konečne sa pred nami objavia prvé domy Telgártu. Lejak neustáva. Po asfaltke sa prelievajú dravé prúdy vody. Konečne prichádzame na zastávku autobusu. Pýtam sa čakajúcich, kedy pôjde autobus do Polomky. Odpovedia mi: „Práve prichádza!“

Autobus rýchlo opúšťa Telgárt. Celou cestou v autobuse stojíme. V mokrých nohaviciach sa veru zle sedí. Šofér nás vidí, ale zjavne mu robí radosť, že lietame ako boxerské vrecia v telocvični, lebo prudko reže zákruty Horehronia. Syn mi hovorí, že hoci sme v zdraví prežili búrku, ešte sme stále v ohrození života. Prehnali sme sa cez Šumiac, Pohorelú, Heľpu, Závadku a šťastlivo došli do Polomky.

Až vtedy prestalo pršať. Ale to nám už bolo úplne jedno. Boli sme blízko ubytovne, blízko horúcej sprchy a teplého jedla. Za dva dni sme prešli okolo štyridsať kilometrov, prekonali výškové prevýšenie asi 5000 metrov. Mali sme deň pekný a deň škaredý, ale aj ten sa hneď ako sme po premočení uschli zmenil na pekný. Lebo aj tie najhoršie zážitky sa po horských túrach stávajú veľmi rýchlo zaujímavými dobrodružstvami, ktoré sú korením našich spomienok.

Marián Grebáč

Marián Grebáč

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Ťahá ma to do našich hôr, nádhernej prírody, kde hľadám pokoj a čerpám nové sily. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu