Skorušiná

Krásna Skorušina

Od tejto túry ma doteraz vždy odvábili vyššie Roháče. Tie sú v zime, pre lavínové nebezpečenstvo a rozličné zákazy, ťažšie dostupné. Niekde som si prečítal: „Mierne zvlnený hrebeň Skorušinských vrchov na Orave poskytuje vynikajúce terény pre lyžiarsku turistiku. Prechod hlavným hrebeňom v úseku od Oravíc cez Skorušinu do Nižnej patrí k najkrajším zimným hrebeňovkám. Lesnatý hrebeň horstva je výrazný s početnými výhľadmi do širokého okolia. Za ideálnych podmienok trvá prejazd asi 6 hodín.“ Tento opis vzbudil moju pozornosť turistu a bolo rozhodnuté. Ideálnym východiskom túry na hrebeň Skorušinských vrchov je turistické stredisko Oravice, ktoré preslávili známe geotermálne pramene.

Vystupovali sme po strmom svahu v hlbokom snehu. Hoci je začiatok apríla, toho roku ho tu napadalo neúrekom. Po zimách chudobných na sneh, nám lyžiarom, táto mimoriadne žičí. Dlhú chvíľu ideme po vlčej stope. Nevyzerá ako čerstvá, ale napriek tomu vzbudzuje rešpekt. Nevdojak sa človek začne častejšie rozhliadať po okolí, usiluje sa zrakom preniknúť hlbšie pomedzi stromy do lesa. Vlk kráčal pred nami a držal sa poctivo červenej turistickej značky.

Sledujeme jeho stopu pred sebou. Krížom cez lesný priesek leží vyvrátený smrek. Konáre držia kmeň pomerne vysoko nad terénom. Uvažujem, že si sadnem na lyže a vývrat podleziem. Vlčia stopa však vyzrádza, že vlk prekážku obišiel. Obchádzam ju teda aj ja. Nie som ja horší od vlka.

Vývratov je na hrebeni pomerne dosť. Nepríjemné je to najmä na úsekoch, kde pri zjazde naberieme rýchlosť a odrazu sa pred nami zjaví prekážka. Našťastie stúpacie pásy nám nedovolia natoľko zrýchliť, aby sme nedokázali bezpečne zastaviť a vývraty obísť. Sme v sedle Pod Studienkami, na okraji vrcholovej poľany Oslieho vrchu (v mapách Osly).

Po krásnom dlhom pochode po oblom horskom chrbte sme došli na križovatku s modrou značkou, ktorá prechádza z Habovky do Zábiedova. Pred vrcholom Biednej nám stromy otvorili posledný pohľad na hrebeň Západných Tatier, posledný, lebo odtiaľ terén klesá, a cesta vedie už len cez zalesnené úseky, až po rázcestie Košariská.

Prasatín. Tak sa volá vrch na Nižnou. Vrchov pomenovaných po ošípaných je na Slovensku viac. Vrchom Svinica sa začínajú Vysoké Tatry. Známy je aj vrch Vepor. Ja osobne, nemám proti sviniam nič. Bravčovinu mám najradšej zo všetkých múčnikov. Aj tu sa teším Prasatínu, lebo je posledným vrchom na našej dlhej snežnej púti. Zároveň mi je to ľúto, lebo sa končí ďalšia pekná, dobrodružná túra, ktorú som túžil prejsť.

Najvyšší zo skorušinských vrchov je Skorušina, ktorá im dala svoje meno. Má 1314 m. Na jej vrchole postavili dvojposchodovú kovovú rozhľadňu, aby sa mohli turisti pokochať pohľadmi ponad vysoké smreky, ktoré tu bránia v rozhľade.

Celú túru sme absolvovali v tričkách. Slnko a pohyb nás hriali celou cestou. Čím nižšie sme klesali, tým bolo samozrejme teplejšie. A nielen nám. Sneh sa nám topil priamo pred očami. Po svahoch stekali desiatky potôčikov. Stráne kopneli. Neďaleko snehových zvyškov kvitli jarné kvety. Vtáci spievali svoje ľúbostné piesne. Iba o človeku nebolo ani chyrovať. Nestretli sme nikoho. Čudoval som sa, lebo je to skutočne krásna lyžiarska túra. A ešte k tomu to nádherné počasie.

Z vrcholu Prasatína, sme pešo zbehli po lyžiarskej zjazdovke. Od údolnej stanici vleku sme sa po asfaltke a cez lávku ponad rieku dostali do cieľa, do Nižnej.